Poradenstvo
v oblasti komunikácie

komunikácia človeka so sebou samým, so svojím vnútrom. Uvedomenie si svojich názorov, postojov a potrieb; ide o vyjadrenia nášho vnútorného, prirodzeného „ja“. Patrí sem uvedomenie si vlastnej verbálnej a neverbálnej komunikácie – ich súladu alebo nesúladu a ich prejavov navonok. Skutočnosť, ako človek spracuje alebo nespracuje svoje vnútorné potreby vo svojom vedomí, výrazne ovplyvňuje aj komunikáciu s druhými ľuďmi, napr. ak svoje potreby navonok nevyjadruje (tzv. potláčanie potrieb, potláčanie motívov), môže dôjsť k frustrácii, k nedoceneniu, k nepochopeniu, a tým aj k dezilúziám, k psychickým poruchám či fyzickým ťažkostiam. Vo všeobecnosti platí, že ak človek svojimi potrebami neobmedzuje alebo neohrozuje iných ľudí, ani seba samého, tak by ich mal akceptovať ako súčasť seba samého a vedieť ich verbálne (slovne) vyjadriť.

komunikácia medzi dvoma a viacerým ľuďmi, komunikácia v skupine, v kolektíve. Ide o základnú formu kreácie medziľudských vzťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že každý človek je jedinečný a má vlastné názory, postoje, záujmy a potreby, v kontakte s inými ľuďmi často medzi nimi vzniká napätie, konfrontácia potrieb, rozpory či konflikty; pri zosúladení potrieb a myšlienkových pochodov, naopak, vzniká spolupráca, názorové zjednotenie alebo kompromis. Preto je vhodné naučiť sa komunikovať tak, aby nám ostatní rozumeli, a aby sme pritom boli akceptovaní.

komunikácia prostredníctvom slov, slovných spojení a viet. Ide o vedomé majstrovstvo výberu slov a ich usporiadania tak, aby sme dosiahli svoj komunikačný cieľ. Niektorí ľudia rozprávajú veľa, a pritom povedia málo, pretože “nešikovne“ vyberajú slová. Iní ľudia hovoria menej, ale povedia viac, pretože cieľavedomo vyberajú jazykové prostriedky.

komunikácia prostredníctvom mimojazykových prostriedkov (mimika, gestikulácia, haptika – dotyková komunikácia, proxemika – priestorová komunikácia a i.); je zväčša nevedomá, preto je prirodzenejšia a pravdivejšia. Tvorí až 85% celkovej vyjadrovanej komunikácie, preto o prežívaní a myšlienkach človeka “prezradí” veľa informácií.

komunikácia, ktorá splní svoj komunikačný cieľ. Realizuje sa vo vzájomnej spolupráci účastníkov komunikácie. Uplatňuje sa v nej empatia a komunikačne zreteľná spätná väzba.

sebapresadzujúca komunikácia, ktorá sa realizuje využitím asertívnych postupov – hovoriaci si cení seba ako osobnosť, v komunikácii sa neponižuje ani nepovyšuje. Priamo, otvorene a pokojne presadzuje svoj názor alebo postoj, ale zároveň rešpektuje názor iného hovoriaceho, neuráža ho, neponižuje ho, toleruje ho. V asertívnej komunikácii prejavy neverbálnej komunikácie korešpondujú s verbálnou komunikáciou a zväčša sa končí kompromisom.

komunikácia spojená s vcítením sa alebo vciťovaním sa do sveta predstáv druhého človeka, do jeho emócií, spôsobu myslenia a postojov. Keďže človek je spoločenský tvor a žije v interakcii s inými ľuďmi, empatia je súčasťou medziľudských vzťahov a základným pilierom prosociálneho správania sa. Empatiu praktizujeme takmer každodenne, hoci ju niekedy tak nenazývame, alebo si ju dostatočne neuvedomujeme. Empatia je schopnosť, ktorú má každý človek, ibaže nie každý a nie v každej situácii ju vie uplatniť. Niektorí ľudia majú empatiu mimoriadne rozvinutú, veľmi rýchlo a spontánne sa vedia „naladiť“ na iného človeka, iní sú schopní empatiu používať iba v mimoriadnych situáciách a niektorí jedinci ju majú na istý čas aj tzv. deaktivovanú – nie sú schopní ju používať. Vcítenie je zložitý emocionálny proces – schopnosť premietnuť svoje vlastné „ja“ do psychického obrazu inej osoby tak, že nastane istý druh súznenia a následné porozumenie postupuje od emotívnej až k racionálnej rovine. Vciťovanie je podmienkou možnosti chápania druhého, ale empatiou sa stáva až vtedy, keď zážitok vedome spracujeme a súvislosti, ktoré sme pochopili, pre potrebu toho druhého pomenujeme a interpretujeme, vysvetlíme.